Nečakané posolstvo Modrých zón, Roseta a amerických chyžných

Peter Bánoš
3. 11.
Minut čtení: 15

Sociologické poznatky o zdraví, ktoré si moderná medicína zatiaľ nevšíma

Prečo sú niektorí ľudia zdravší a šťastnejší ako iní?

Je to náhoda?

Gény?

Šťastie, že sme sa narodili na správnom mieste?

Je to kvôli kvalitnej zdravotnej starostlivosti?

Alebo stačí žiť „zdravo“ a choroby sa nám vyhnú?

Otázka dlhovekosti a dobrého zdravia nás fascinuje už celé desaťročia. Na scénu prichádzajú vedci a influenceri, ktorí ponúkajú návody, ako byť zdravší – a ideálne sa dožiť aj stovky. Často sa sústreďujú na hľadanie tej jednej správnej veci – akéhosi svätého grálu zdravia a dlhovekosti.

Hľadajú chemickú látku, ktorá by bola elixírom života – a keď ju nájdu v nejakej potravine, odporúčajú ju všetkým jesť. Alebo naopak, varujú pred niečím, čo jesť rozhodne netreba.
Osobní tréneri a fyzioterapeuti odporúčajú, ako a čo cvičiť – konkurencia je obrovská.
Výživoví poradcovia propagujú „najlepšie“ diéty – mediteránsku, keto, carnevore, veggie, frutariánsku... Z jedálneho lístka sa stala veda - a niekedy doslova náboženstvo.
Duchovní učitelia a guruovia hovoria, že problém je v duši – v našich skutkoch a myšlienkach, v karme alebo aj minulých životoch.
A prichádzajú ďalší, ktorí tvrdia, že všetko je to o dýchaní, o vode, ktorú pijeme, o geopatogénnych zónach, horoskope či nefunkčných čakrách.

A zatiaľ chudák obyčajný človek, ktorý len túži byť zdravý a dlho žiť, trávi večery štúdiom sociálnych sietí a zisťuje, že tých odporúčaní je toľko, že ich ani nie je možné stihnúť naštudovať – nieto ešte dodržať. Navyše, čo platí dnes, môže byť už zajtra vyvrátené.

A ako vlastne vieme, že keď budeme dodržiavať všetky odporúčania vedcov, lekárov, výživových poradcov a influencerov, neskončíme nakoniec chorí – a možno dokonca neodídeme z tohto sveta ešte pred sedemdesiatkou? Aké záruky nám vlastne odborníci na zdravie dávajú?

Obávam sa, že dobré zdravie a dlhovekosť sú mimoriadne multifaktoriálne. A ak chceme o niečom tvrdiť, že je skutočne prospešné pre zdravie a dlhý, šťastný život, musíme to overiť na dostatočne veľkej vzorke – a počkať, ako dopadne... Teda počkať na úplný koniec života tej vzorky - a až potom môžeme robiť spoľahlivé vedecké závery.

Alebo... môžeme už dnes skúmať životný štýl ľudí v oblastiach, kde sa bežne dožívajú vyše sto rokov a kde je priemerná dĺžka života o 5-10 rokov vyššia, než svetový priemer. Lebo tam, logicky, nájdeme aj vyšší podiel relatívne zdravých seniorov – a teda aj vyššiu pravdepodobnosť, že to, ako žijú, naozaj k lepšiemu zdraviu prispieva.

Rád by som predstavil tri štúdie, ktorých výsledky môžu vážne narušiť to, čomu ste doteraz verili o zdraví a dlhovekosti. Niektorí z vás možno zistia, že ide o veci, ktoré ste intuitívne tušili – a konečne ich zakomponujete do svojho života. A ak sú medzi vami vizionári z oblasti medicíny či zdravotného poistenia, možno vás napadne, ako by sa tieto poznatky dali zmysluplne využiť – nielen pre biznis, ale aj pre lepšie zdravie ľudí na Slovensku.

V tejto súvislosti by som vám rád predstavil prácu Dana Buettnera – o tzv. Modrých zónach.

Dan Buettner je americký bádateľ, novinár a autor, známy najmä svojou prácou o tzv. Modrých zónach (Blue Zones) – oblastiach sveta, kde ľudia žijú mimoriadne dlho a zdravo, často sa dožívajú viac než sto rokov.

Aby sme boli metodologicky presní, Buettnerova práca nie je klasickým, čisto sociologickým vedeckým výskumom, ale skôr komplexným zberom údajov a terénnych pozorovaní určených pre populárno-vedecké publikácie. Ak sa však na ňu pozrieme ako na formu sociologického predvýskumu – teda spôsob, ako získať inšpiratívne dáta pre formulovanie hypotéz – nijako tým neporušíme výskumné zásady. Práve naopak – takto by výskum mal začínať.

Buettner tento projekt realizoval v spolupráci s magazínom National Geographic a tímom odborníkov na dlhý život, vrátane demografov a lekárov. Spoločne identifikovali päť hlavných oblastí sveta, kde sa koncentruje výnimočne vysoký výskyt storočných ľudí v dobrom zdravotnom stave:

Okinawa (Japonsko)
Sardínia (Taliansko)
Ikaria (Grécko)
Nicoya (Kostarika)
Loma Linda (Kalifornia, USA – komunita adventistov siedmeho dňa)

Na základe svojich pozorovaní Buettner identifikoval deväť spoločných znakov dlhého a zdravého života, ktoré pomenoval ako „Power 9“.

Prirodzený pohyb - Dostatok pohybu, ktorý nevzniká ako výsledok tréningového plánu, ale ako prirodzená súčasť každodenného života – často v exteriéri a na slnku. Obyvatelia Modrých zón nechodia do posilňovne – chodia pešo, pracujú v záhrade, používajú schody, sedia na zemi alebo v drepe.
Zmysel života - Zdravé nastavenie mysle, vnútorné „prečo“. Japonci tomu hovoria ikigai, Kostaričania plan de vida. Ja tomu hovorím: „žiť pre svoje vášne“. Ide o umenie dať svojmu životu naplnenie, a tiež naučiť myseľ užívať si každý deň, aktivity, ktoré milujeme a ktoré nás vnútorne napĺňajú.
Zvládanie stresu - Kľúčom nie je vyhýbanie sa stresu, ale kultúrne zakorenené stratégie jeho zvládania. Ľudia v modrých zónach ho odbúravajú prirodzene – cez siesty, modlitby, spev, tanec, domáce práce, remeslá, stretnutia s blízkymi, ale aj cez prijatie reality, spánok a nenaháňanie sa za tzv. „úspechom“.
Pravidlo neprejedania sa (Hara Hachi Bu) - Napríklad Japonci na Okinawe jedia do 80 % sýtosti. Kresťania v Loma Linda sa zase vyhýbajú obžerstvu. Pointa je jednoduchá: nejesť do prasknutia, pretože to nie je len duchovne správne – je to fyziologicky výhodné.
Prevažne rastlinná strava - Tradičné jedlá sú prevažne rastlinné, jednoduché a nízkokalorické. V chudobnejších oblastiach je mäso vzácne alebo úplne chýba. Strukoviny, zelenina a celozrnné produkty dominujú – nie preto, že je to „trendy“, ale preto, že sú dostupné.
Mierna konzumácia alkoholu - Na Ikarii či Sardínii je bežné vypiť pohár vína denne – v spoločnosti a pri jedle. Výnimkou sú adventisti z Loma Lindy, ktorí alkohol nepijú vôbec.
Viera a spiritualita - Až 85 % obyvateľov modrých zón je súčasťou nejakej náboženskej alebo duchovnej komunity. Viera upokojuje myseľ, dáva odpovede, redukuje stres a zmierňuje „overthinking“ - nadmerné premýšľanie.
Rodina na prvom mieste - Generácie žijú spolu alebo nablízku, starajú sa o starších, trávia čas s deťmi a partnermi. Sociálne väzby v rodine sú hlboké a každodenné.
Správny okruh priateľov - Ľudia sú obklopení komunitou, ktorá podporuje zdravé návyky. Spoločne trávia čas, pomáhajú si, udržiavajú kontakt. Silná komunita vytvára tzv. „sociálne siete dlhovekosti“.

Buettner si pravdepodobne nevšimol ešte jeden dôležitý znak Modrých zón a tým je, že všetky lokality sa nachádzajú približne medzi 10. a 40. rovnobežkou, majú príjemnú klímu, sú pri mori a okolo 280 slnečných dní v roku zaručuje dostatok slnečného žiarenia - a teda aj vitamínu D.

Za výnimočne dobrým zdravotným stavom a dlhovekosťou v „Modrých zónach“ nestojí ani správne nastavený režim výživových doplnkov, ani špeciálne diéty, ani pravidelné cvičenie s inštruktorom, vedecky optimalizovaná strava, zdravotné pôsty, preventívne zdravotné prehliadky, špičková zdravotná starostlivosť, blahobyt či veľkorysé dôchodky.

Hoci všetky tieto faktory môžu zdravie a dlhovekosť do istej miery podporiť, na základe dát z Modrých zón sa nezdajú byť ich základnou príčinou.

Naopak – za relatívne pevným zdravím a dlhovekosťou sa ukazuje byť niečo oveľa jednoduchšie: obyčajný život bez chronického stresu. Je neuveriteľne prostý, lacný a pritom relatívne ľahko realizovateľný.

Ďalší sociologicky významný jav, ktorý sa udial v mestečku Roseto, dnes poznáme ako „Roseto efekt“.

Roseto je malé mestečko v Pennsylvánii (USA), ktoré v 19. storočí založili talianski prisťahovalci z dediny Roseto Valfortore. V 50. a 60. rokoch 20. storočia si výskumníci všimli niečo výnimočné – obyvatelia Roseta mali neobyčajne nízky výskyt srdcovo-cievnych ochorení, a to aj napriek tomu, že fajčili, pili víno, varili na bravčovej masti a jedli veľa mäsa.

Hlavný výskumník, Dr. Stewart Wolf, dospel k záveru, že tajomstvo ich zdravia nespočívalo v strave ani genetike, ale v ich komunitnej kultúre – v silných rodinných väzbách, úcte k starším a každodennej sociálnej súdržnosti.

V Rosete žiaľ neboli systematicky zbierané dáta o výskyte iných civilizačných ochorení (napr. cukrovka, rakovina), pretože výskum sa primárne zameriaval na srdcovo-cievne choroby. No nepriamo možno predpokladať, že celkový psychosociálny komfort - teda nízky stres, silné sociálne väzby - mohol priaznivo ovplyvniť aj ďalšie oblasti zdravia.

Ako vyzeralo Roseto? Bývalo sa tam často tri až štyri generácie pod jednou strechou. Mestečko s iba 1 600 obyvateľmi malo až 22 formálnych spolkov a združení. Medzi ne patrili napríklad:

kostolné bratstvá a náboženské spolky (napr. sv. Jozef, sv. Anna),
hudobné združenia – dychovky, spevácke zbory,
ženské spolky – varenie, ručné práce, pomoc chudobným,
dobrovoľní hasiči, knižné kluby,
poľovnícke a rybárske združenia,
kultúrne kluby taliansko-americkej komunity,
výbory na organizovanie sviatkov,
športové tímy – futbal, baseball,
pohrebné a pohostinské spolky, ktoré zabezpečovali jedlo pre pozostalých

Tieto organizácie neboli len o zábave – poskytovali zmysluplné väzby, solidaritu, sociálnu oporu a prirodzenú spoločenskú kontrolu. Bolo bežné, že jeden človek bol členom dvoch až troch spolkov súčasne.

Keď sa komunita v 80. rokoch 20. storočia začala pomaly „amerikanizovať“, teda strácať svoju pôvodnú sociálnu štruktúru:

mladí ľudia odchádzali na univerzity a neskôr sa sťahovali za prácou,
rodinné väzby a vzťahy v komunite postupne ochladli,
do Roseta sa prisťahovali noví obyvatelia, ktorí s pôvodnou kultúrou nesplynuli,
viacgeneračné bývanie nahradili izolované rodinné domy,
susedia sa prestali navštevovať a spolky prestali fungovať.

V priebehu niekoľkých desaťročí sa Roseto efekt vytratil – a spolu s ním aj výnimočne nízky výskyt srdcových chorôb. Úroveň chorobnosti sa vrátila na štandardný priemer Spojených štátov.

Zdá sa, že práve záujmové a komunitné spolky boli kľúčovým faktorom zdravia, hoci si to obyvatelia Roseta možno nikdy neuvedomovali. Ich príbeh sa dnes považuje za symbol toho, že dobré sociálne zdravie komunity znamená aj lepšie fyzické zdravie jednotlivca.

Spolky v Rosete boli ukážkovým príkladom živej občianskej spoločnosti – v jej najprirodzenejšej a najúčinnejšej podobe. Vznikali spontánne, zdola, bez potreby dotácií, projektov či štátnych výziev. Ľudia sa v nich stretávali pravidelne a osobne, spájal ich spoločný záujem, vzájomná pomoc, rituály, tradície či len obyčajná radosť zo spolupatričnosti.

Tieto organizácie neboli len formálne štruktúry – boli to živé priestory dôvery, zodpovednosti a solidarity. Vytvárali prirodzené sociálne siete, ktoré chránili jednotlivca pred osamelosťou, duševným napätím a životnými krízami. Boli to ostrovy zmysluplnosti, dôkazu, že občianska spoločnosť nemusí byť zložitý koncept – stačí, keď ľudia vedia, že na seba majú čas.

V Rosete – na rozdiel od komunít v Modrých zónach – sa ukázalo, že na zdravej strave, aspoň v tej podobe, ako si ju dnes predstavujeme, až tak nezáležalo. Tamojší obyvatelia jedli tradičné talianske jedlá, ktoré obsahovali aj značné množstvo mäsa a tukov – žili totiž v relatívnom blahobyte a oproti svojej domovine si mohli dopriať viac.

Je pravdepodobné, že fajčili a pili víno pomerne často, keďže išlo o 50. a 60. roky 20. storočia – obdobie, keď sa o škodlivosti tabaku či alkoholu ešte veľa nehovorilo. A napriek tomu boli obyvatelia Roseta v porovnaní s inými regiónmi USA štatisticky zdravší – niektorí dokonca výnimočne zdraví.

Roseto efekt potvrdzuje to, čo pozorujeme aj v Modrých zónach – že za fyzickým aj duševným zdravím stoja tri základné piliere:

Hlboké sociálne väzby – v rodine, medzi priateľmi a v komunite, spolu s nimi spojené pravidelné spoločné aktivity v rámci miestnych spolkov (v Rosete ich bolo až 22).
Špecifická kultúra – hodnoty, normy, postoje a správanie: typické talianske príslovia, náboženská viera, bohoslužby či občianske postoje, ktoré pomáhali redukovať stres a udržiavať psychickú pohodu.
Prirodzený pohyb – daný spôsobom života: chodenie pešo, športovanie pre radosť (často v skupine v športových kluboch Roseta), manuálna práca a fyzická aktivita ako bežná súčasť každodennosti.

Ukazuje sa teda, že zdravie a dlhovekosť sú predovšetkým výsledkom hlbokých sociálnych väzieb, špecifickej kultúry a tradičnej, priemyselne nespracovanej stravy – nie snahy o „zdravie a dlhovekosť“.

Všetko to, čo moderná veda odporúča – cvičenie, kvalitná zdravotná starostlivosť, výživové odporúčania či prevencia – je určite prínosom pre lepšie zdravie, no nenahradí spôsob života, ktorý dokázateľne znižuje chronický stres.

A čo je možno najpozoruhodnejšie: v Modrých zónach aj v Rosete (s výnimkou adventistov) zdravý životný štýl vôbec nebol témou. Ľudia tam neštudovali, čo je zdravé, ani sa netrápili pokusmi a omylmi v snahe „žiť zdravo“. Jednoducho žili – podľa tradícií, ktoré fungovali celé generácie. A ani ich nenapadlo, že by ich mali meniť – až dovtedy, kým ich napokon nové generácie nezmenili samy.

Posledná štúdia, ktorú dnes spomeniem, má pre pochopenie zdravia a dlhovekosti zásadný význam. Zaoberá sa témou, ktorú moderná medicína stále často prehliada – programovaním mysle a konštruovaním sociálnej reality.

Ukazuje sa, že pre zdravie človeka nie je jedno, ako sám vníma svoj životný štýl – či ho považuje za zdravý alebo nie. Vnútorné presvedčenie, postoj a subjektívny výklad reality totiž môžu mať merateľný fyziologický vplyv na telo. Neustále vyhľadávanie nových spôsobov, ako žiť zdravo, môže na našu myseľ pôsobiť mätúco a môže ju zneistiť, či to, čo robíme, je dostatočne vhodné pre naše zdravie. Následkom je trvalá neistota, ktorá namiesto podpory zdravia vytvára ďalší zdroj napätia.

Tento prelomový psychologický experiment sa uskutočnil v USA a týkal sa amerických hotelových chyžných – upratovačiek. Viedla ho profesorka Ellen Langer z Harvardovej univerzity, priekopníčka v oblasti psychológie vnímania, identity a zdravia, ktorej asistovala Alia J. Crum, v tom čase doktorandka. V tomto experimente sa výskumníci zamerali na skupinu hotelových chyžných v USA.

Pointa výskumu spočívala v tom, že jednej skupine pracovníčok povedali, že ich každodenná fyzická námaha pri upratovaní izieb sama osebe predstavuje účinnú formu cvičenia, ktorou už spĺňajú odporúčané denné dávky pohybu. Druhú skupinu naopak nijako špeciálne neinštruovali a nechali ju v bežnom presvedčení, že ich práca je síce fyzicky náročná, no nepriraďujú jej status „skutočného cvičenia“, ktoré je nevyhnutné pre zdravý životný štýl.

Výsledky ukázali, že u prvej skupiny – teda u tých chyžných, ktorým bol zdôraznený pozitívny vplyv ich fyzickej námahy na zdravie – sa nielen subjektívne zlepšil pocit zdravia, ale zaznamenali sa aj objektívne zlepšenia v zdravotných parametroch (napríklad nižší krvný tlak, zníženie telesnej hmotnosti či priaznivejší index telesnej hmotnosti).

Z hľadiska sociológie to môžeme vnímať ako príklad, v ktorom subjektívne presvedčenie (mindset) a konštruovanie sociálnej reality – teda predstava o tom, čo je „pravé cvičenie“ – dokážu reálne ovplyvniť biologické ukazovatele, a teda aj zdravie. Ide o typ placebo efektu v širšom zmysle, pri ktorom naše interpretácie sociálnej reality a sociálne definované presvedčenia priamo formujú aj naše fyzické telo.

Zmena vnímania vlastnej činnosti (tzv. mindset) – teda keď ženy začali veriť, že ich práca je v podstate veľmi efektívne cvičenie – mala merateľný fyziologický dopad na ich telo, hoci sa ich správanie objektívne nezmenilo.

ZÁVER

Známy český psychiater prof. Cyril Höschl povedal: „Celý život je boj s úzkosťou,“ čím myslel naše celoživotné obavy zo straty sociálneho statusu, rodiny, osobnej slobody, rešpektu, zdroja príjmov, rodinného zázemia, zdravia, životného priestoru, životného prostredia a kultúry.

Počas prežívania úzkosti a stresu sa na biologickej úrovni vylučujú vysoké dávky stresových hormónov, ktoré by mali byť účinným spúšťačom našich rozhodnutí a akcií, aby sme dokázali chrániť všetky spomenuté hodnoty, nevyhnutné pre zachovanie kvality nášho života. Stresové hormóny teda majú svoj dôležitý účel – pokiaľ nás motivujú k efektívnym riešeniam a adaptívnemu správaniu.

Bohužiaľ, ohrozenie týchto hodnôt, na ktorých nám nesmierne záleží, je v súčasnom svete každodennou realitou. Často nedokážeme alebo skôr nemôžeme podniknúť žiadne účinné kroky, ktoré by chronické vylučovanie stresových hormónov zastavili. Práve tento dlhodobý, neustále pretrvávajúci stav predstavuje chronický stres, ktorý zásadne ovplyvňuje naše fyzické aj duševné zdravie.

Teda aké závery sa dajú vyvodiť zo spomenutých štúdií?

Záver 1: Dlhovekosť a dobré zdravie nie sú výsledkom jedného opatrenia, ale celého životného kontextu

Dlhý, zdravý a šťastný život nie je jednofaktorová záležitosť. Je výsledkom kombinácie viacerých prvkov – toho, čo Dan Buettner nazval Power 9. Tieto faktory spravidla vychádzajú zo zachovania pôvodnej kultúry a tradičného spôsobu života, pre ktorý sú typické:

Hlboké a stabilné sociálne a emocionálne väzby – v rodine, medzi priateľmi aj v komunite, podporované pravidelnými spoločnými aktivitami.
Jednoduchá, priemyselne nespracovaná a výživná strava – často s nízkym obsahom mäsa, niekedy úplne bezmäsitá, založená na lokálnych surovinách, často vypestovaných vo vlastnej záhrade, a konzumovaná v spoločnosti blízkych.
Prirodzený pohyb – ktorý vyplýva z prostredia a z potrieb každodenného života.
Špecifická kultúra – normy, hodnoty, postoje a spôsoby správania, ktoré účinne formujú myseľ a pomáhajú zvládať stres.
Svet jednoduchosti – také nastavenie života jednotlivca, aby v ňom boli minimalizované nepredvídateľné situácie, súťaženie o sociálny status, existenčný tlak, informačný pretlak a neustála potreba sebazdokonaľovania.

Záver 2: Znaky Power 9 naznačujú biologické pôsobenie nášho správania a konania – cez dominanciu hormónov šťastia

Životný štýl podľa princípov Power 9 podporuje zvýšenú tvorbu tzv. hormónov šťastia – dopamínu, oxytocínu, serotonínu a endorfínov. Zároveň znížuje chronickú produkciu stresových hormónov, ktoré stoja v pozadí mnohých civilizačných ochorení. Tieto látky majú zásadný vplyv na imunitný systém, a tým aj na schopnosť nášho tela regenerovať sa, samoliečiť a odolávať civilizačným chorobám.

Poznámka: V rámci vytvoreného customizovaného modelu GPT, ktorý na základe dostupných vedeckých poznatkov odhaduje, aké množstvá jednotlivých hormónov (dopamín – oxytocín – serotonín – endorfín – kortizol – adrenalín – noradrenalín; skratka D-O-S-E-K-A-N) sa vylučujú v rôznych životných situáciách, som modelu opísal konkrétne situácie a s nimi spojené myšlienky, emócie a fyziologické prejavy, ktoré mohli v Modrých zónach a v meste Roseto prebiehať.

Výsledok bol pozoruhodný – AI potvrdila, že intenzívne sociálne interakcie v rámci rodiny, priateľov a miestnej komunity vyvolávali mimoriadne priaznivý pomer hormónov šťastia ku stresovým hormónom, čo zodpovedá poznatkom o biologických mechanizmoch dlhovekosti a odolnosti voči chorobám.

Záver 3: Naše osobné presvedčenia preukázateľne ovplyvňujú fyzické aj psychické zdravie, a tým aj kvalitu nášho života

Štúdia Ellen Langer a Alia J. Crum nám ukazuje niečo mimoriadne dôležité – že naše presvedčenia nie sú len myšlienky v hlave, ale doslova biologické sily, ktoré formujú naše telo. To, čomu veríme o svojom tele a živote, ovplyvňuje krvný tlak, telesnú hmotnosť, imunitu aj celkový výkon organizmu.

Myseľ a telo nie sú oddelené – sú prepojené v neustálom dialógu, v ktorom naše myšlienky a presvedčenia doslova prepisujú naše biologické procesy. To, čo si myslíme, sa napokon stáva tým, čo prežívame.

Záver 4: Tak ako sa miestna komunita dokáže pozvoľna „amerikanizovať“, rovnako sa môže aj pozvoľna „rosetovať“

Ide len o to, akú životnú paradigmu presadzujú a podporujú kľúčové mienkotvorné osobnosti komunity. Mechanizmy šírenia novej životnej paradigmy sú:

Sociálne učenie – snažíme sa aktívne napodobňovať a opakovať dominujúce sociálne správanie.
Sociálna konformita – usilujeme sa nevyčnievať z davu a prispôsobujeme svoje správanie väčšine.
Sociálna nákaza – podvedome začíname opakovať a šíriť vysoko „nákazlivé“ spôsoby myslenia a správania, ktoré sa objavujú v našom okolí (napr. účes, módne trendy, konzumáciu drog, stravovacie návyky, túžbu nakupovať „vychytený“ tovar, svetonázor, politické presvedčenie, mieru životnej aktivity či dokonca zdravotný stav).

Dajú sa vybudovať modré zóny kdekoľvek na svete?

Na túto otázku už Dan Buettner odpovedal pomerne presvedčivo. V rámci projektu Blue Zones Project v niektorých mestách USA, v spolupráci s miestnymi samosprávami, zaviedol viaceré opatrenia zamerané na zlepšenie sociálneho prepojenia, stravovacích návykov a prirodzeného pohybu. Na ich základe sa preukázateľne zlepšil zdravotný stav obyvateľstva a priemerná dĺžka života sa zvýšila o 2–4 roky.

Aké sú prekážky, aby sme mohli žiť vo svojej osobnej „modrej zóne“

Ochota zmeniť všeobecnú životnú paradigmu, ktorá z nás často robí budúcich pacientov s civilizačnými chorobami a zároveň nepríliš šťastných ľudí.
Odvaha prekonať vlastné obavy a strach pri tvorbe životného priestoru prispôsobeného vlastným potrebám – v osobných vzťahoch, na pracovisku aj v spoločnosti.

Zmena životnej paradigmy

Prečo sa modré zóny zmenšujú a čo vlastne znamená „amerikanizácia“ Roseta? Každej zmene kultúry vždy predchádza zmena životnej paradigmy – teda základného presvedčenia o tom, čo je v živote najdôležitejšie a o čo človeku vlastne ide.

Ak je základnou paradigmou človeka západnej civilizácie predstava, že uspokojenie svojich potrieb možno dosiahnuť prostredníctvom bohatstva, úspechu, slávy, vplyvu a spoločenského rešpektu, potom všetky svoje snaženia podriadime tomu, ako zarobiť, ukázať, čo dokážeme, získať moc a dosiahnuť vplyv.

Bohužiaľ, na tejto ceste existuje len málo víťazov, hoci túžbu nimi byť zdieľa takmer každý. To vytvára priestor pre trvalú nespokojnosť a frustráciu. Podstatné je, že táto paradigma predpokladá, že každý náš životný krok musí byť prísne účelný a posudzovaný podľa toho, či prináša materiálny zisk alebo nie.

Sústredíme sa len na tie činnosti, ktoré nás privedú bližšie k vytýčenému cieľu. Nevadí, že nás nebavia, že nám neprinášajú radosť ani okamžité uspokojenie, lebo veríme, že to všetko príde až „potom“. Zásadný problém je však v tom, že v tejto paradigme spájame osobný úspech výhradne s dosahovaním individuálnych cieľov, pretože svoju existenciu vnímame ako oddelenú a samostatnú, a nie ako súčasť rodiny, miestnej komunity či širšieho ľudstva.

Ako definovala AI priemernú základnú životnú paradigmu mladého človeka zo Západu?

„Zmysel života je byť úspešný, finančne zabezpečený, mať vplyv a uznanie. Cesta k tomu vedie cez tvrdú prácu, dosahovanie cieľov a neustále porovnávanie s ostatnými. Komunitné väzby a vnútorná spokojnosť ustupujú do úzadia; na prvom mieste je osobný výkon a sebarealizácia.“

Otázkou však je, koľko ľudí západnej civilizácie sa počas svojho života skutočne dostane do stavu, keď môžu úprimne povedať: „Už mám všetko, čo som chcel – som spokojný a šťastný.“

Táto paradigma ako koncept funguje výborne, pokiaľ jej cieľom je mobilizovať človeka k dosahovaniu materiálnych cieľov. Má však aj svoju tienistú stránku – momentálnu vnútornú spokojnosť, rodinné a komunitné väzby odsúva na okraj. Preto sa mnohí z nás cítia osamelí, pretože na ceste k vysnívanému úspechu sme často stratili hlbšie emocionálne prepojenie s partnermi, priateľmi, rodinou a miestnou komunitou. Ak trpí naše sociálne zdravie, nevyhnutne sa to prejaví aj na zdraví duševnom a fyzickom.

Ako by teda mala vyzerať modifikovaná paradigma, ktorá by priniesla do života viac radosti a mohla by sa stať nástrojom liečby našej mysle?

Pomôžme si s AI:

„Pestujem hlboké vzťahy a starám sa o svoje telo i myseľ. Prácu vnímam ako nástroj zmysluplného života, nie ako jeho jediný cieľ. Sústredím sa na zbieranie zážitkov, nie vecí. Učím sa a rozvíjam celý život, pričom peniaze používam ako prostriedok, nie ako mieru úspechu. Žijem prítomne, myslím slobodne a konám zodpovedne. Moja hodnota nezávisí od pracovného výkonu. Môj životný kompas je konanie so zmyslom – pre ľudstvo, komunitu či rodinu, ukryté aj v malých každodenných činoch.“

Tvorba životného priestoru prispôsobeného našim osobným potrebám

Ľudská myseľ je, žiaľ, nastavená tak, že radšej uprednostní istotu v utrpení pred neistotou, ktorá vyplýva zo zmeny. Preto len málo z nás dokáže priznať, že sa v skutočnosti bojíme pretvoriť alebo opustiť všetko, čo je síce známe, ale zároveň nám prináša úzkosť a nepokoj.

Môže ísť o školu, prácu, pracovný kolektív, životného partnera či priateľov. Vždy však máme slobodu voľby – slobodu rozhodnúť sa, čo opustíme alebo čo zmeníme a pretvoríme podľa seba. Ak sa tejto slobody vzdáme my sami, náš svet nám navrhnú iní.

Ako môžeme prispieť k lepšiemu zdraviu populácie pomocou poznatkov sociológie každodenného života?

JEDNOTLIVEC

Budovanie vzťahov a organizovanie aktivítJednotlivec si môže úprimne pomenovať záujmy, ktorým by sa rád venoval „keby mal čas alebo odvahu“ – a jednoducho s nimi začne. Postupne tým môže pritiahnuť ľudí zo svojho okolia. Ak má dar organizovania, je veľmi prospešné, ak sám vytvorí alebo oživí záujmové stretnutia – či už ide o štrikovanie, maľovanie, jogging, petanque, spoločné varenie alebo čokoľvek iné. Podstatné je, aby boli pravidelné, prístupné a spoločenské.

Prirodzený pohybNamiesto toho, aby sa človek aktívne vyhýbal fyzickej námahe, mal by cielene vyhľadávať príležitosti na prirodzený pohyb – napríklad chôdzu, chodenie po schodoch, prácu v záhrade či domáce aktivity.

Návrat k nespracovanej straveVedome odmietať vysoko priemyselne spracované alebo trvanlivé potraviny, uprednostňovať čerstvé, lokálne suroviny a jednoduché spôsoby ich spracovania. Objavovať pôžitok vo varení a v návrate k prirodzenému stravovaniu.

Pozitívne programovanie mysleZnovu objaviť vnútorný dialóg a vedome sa spájať s pozitívnymi myšlienkovými vzorcami a naratívmi, ktoré podporujú duševnú pohodu a vnútornú rovnováhu. Je to len o rozhodnutí každého z nás, či budeme pokojným vodičom alebo večným „pánom ciest“ s rukou na trúbe.

FIRMA

Firemný well-being – nielen v zmysle ponuky benefitov, ale aj prostredníctvom aktivít počas pracovného dňa, ktoré zvyšujú lojalitu, spokojnosť, zdravie, aj celkovú produktivitu tímu.

(S týmto vieme firmám pomôcť v rámci nášho projektu WERISE CONSULTING.)Vo Werise Consulting sme presvedčení, že žiť naplnený a šťastný život je zručnosť, ktorú sa dá naučiť – najlepšie v prostredí firemnej kultúry založenej na otvorenosti a well-beingu.

MIESTNA SAMOSPRÁVA

Rozvoj verejných priestorov a dostupných aktivít:

workoutové priestory
cyklotrasy a prechádzkové trasy
komunitné záhrady a prírodné kúpaliská
športoviská: volejbal, basketbal, futbal, petanque, záhradné kolky, bedminton, stolný tenis, pickleball, kubb

Cieľom je vytvoriť podmienky na pravidelný, prirodzený pohyb a zároveň podporiť spoločenský kontakt.

ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA

Zaviesť aspoň symbolický cashback z poistného za priaznivé zdravotné výsledky (napr. hodnoty BMI, krvné a močové testy) – ideálne pre poistencov vo veku nad 50 rokov.
Podporovať a motivovať organizátorov voľnočasových aktivít a aktívne tieto iniciatívy propagovať medzi vlastnými poistencami.
Motivovať a oceňovať úspešné komunitné projekty ako súčasť verejných PR aktivít a preventívnych stratégií.

ŠTÁT

Legislatívna podpora trojgeneračného bývania – ideálne komunitného charakteru – prostredníctvom:

výstavby štátneho nájomného bývania,
legislatívnpu a daňovou podporou zamestnávania a podnikania seniorov, aby zostali aktívni, sebestační a spoločensky zapojení.